reklama

Konzervatívna revolúcia alebo nástup novej normalizácie?

Kto vyhral rezidentské voľby na Slovensku? Ivan Gašparovič to nebol. A neboli to ani občania Slovenskej republiky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Prezidentské voľby, ktoré cez víkend na druhý krát prebehli, ukázali na jednu dôležitú črtu súčasnej slovenskej spoločnosti. Výsledok, ale aj dlhodobo pripravovaná predvolebná kampaň ukázali na víťazstvo konzervatívnych hodnôt a konzervatívneho politického jazyka. Prakticky to znamená presadenie nedialogického a exkluzivistického modelu mocenských vzťahov na všetkých úrovniach spoločenského života. Aj volebná účasť ukázala, že práve konzervativizmy ju dokážu zmobilizovať. Až užšia súťaž dvoch podôb tradície a strach z víťazstva protikandidáta dokázali priviesť k urnám troška viac ako polovicu voličov. No aj druhá, takmer polovica voličov sa rozhodla veľmi tradične, teda tiež konzervatívne nevoliť. Vyššia volebná účasť v druhom kole nebola prejavom politickej zrelosti občanov Slovenska, ale skôr dôsledkom strachu, že zvíťazí tá horšia možnosť. Optimista by povedal, že nech už vyhrá ktokoľvek, pre neho to bude pozitívny výsledok, lebo ten nedobrý kandidát nevyhral. Hoci boli tieto prezidentské voľby niektorými politickými agitátormi prezentované ako prvé skutočne slobodné, v ktorých nebolo treba voliť menšie zlo, ale bolo možné si voliť naozaj toho svojho kandidáta, ich výsledok ukázal na niečo úplne iné. Boli prvými voľbami, v ktorých jednoznačne zvíťazili najtradičnejšie a najkonzervatívnejšie hodnoty vidieckej, katolíckej a na problémy vlastnej rodiny zahľadenej slovenskej spoločnosti. Nie zostavenie vlády SMERU, HZDS a SNS, ale až terajšia voľba prezidenta znamená začiatok ďalšej normalizácie slovenskej spoločnosti. Hodnotový a politický konzervativizus, zápecníctvo, sebaľútosť, nedostatok kreativity a dehonestovanie všetkého čo nie je naše sa novozvolením Ivana Gašparoviča stali oficiálnymi hodnotami a vzormi každodenných vzťahov na Slovensku. Nie len víťazstvo Ivana Gašparoviča, ale už samotná volebná kampaň a vystupovanie oboch najdôležitejších kandidátov ukázali na hegemóniu katolíckeho konzervativizmu s celou jeho aktivizačnou silou, stereotypmi, agresivitou a sklonmi k pokrytectvu. Napriek tomu, že bola Iveta Radičová prezentovaná ako politická nádej a alternatíva súčasnému modelu politiky a dominantným hodnotám, sama svojou kampaňou pomohla víťazstvu „starého sveta“. Tieto voľby neboli o boji dobrej a zlej perspektívy budúcnosti slovenskej spoločnosti, ale šlo o zápas dvoch podôb jednotnej, aj keď rozporuplnej morálky na Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Konzervujúca Radičová

Iveta Radičová nebola progresívnou a modernou kandidátkou ako bola prezentovaná. Vo svojej kampani nenačrtla smer spoločenskej zmeny a ani neprezentovala nejakú politickú víziu. Paradoxne bola to práve Iveta Radičová, ktorá verbálne viac nadbiehala všeobecnému existujúcemu vkusu verejnosti a v podstate zostala len pri jeho oslave a potvrdzovaní. Kampaň postavila na niekoľkých silných predsudkoch a stereotypoch, ktoré sú v pozadí morálky slovenskej spoločnosti. Na túžbe po nekonfliktnosti, rozumných (to znamená odborných) nie politických riešeniach problémov, na peknom a pôsobivom obale, na deklarovanej katolíckej zbožnosti a prezentovaní všeobjímajúcej materskej lásky, obetavosti a zodpovednosti slovenských žien. Možno práve preto, že zdôrazňovala (a s ňou aj jej fanúšikovia), že je ženou a že práve ženy nesú väčší diel povinností, zodpovednosti a ťažkej práce na svojich pleciach, priniesla do zamýšľanej vizionárskej politiky sľubujúcej zmenu prvok každodenného osvedčeného pragmatizmu. Tým ako sa sústredila na mužsko-ženské delenie sveta ho potvrdila presne v takej podobe, aká vo verejnom živote na Slovensku funguje už dlhé roky. Ženy síce možno viac trpia a pracujú, držia v chode domácnosti, ale politicky rozhodujú muži, ktorých si väčšinou ťažko pracujúce a bojujúce ženy zvolili za svojich zástupcov. Túto druhoradú rolu zohrala Iveta Radičová aj samotnou kandidatúrou na mocensky druhoradý post prezidenta. Týmto sa sama a s pomocou iných dvoch mužov v pozadí – s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom - vysunula zo zápasov o reálnu politickú moc. Či už v materskej strane SDKÚ a tým aj v zápase o pozície v moci výkonnej. Programovo na seba prijala ideál ženy na Slovensku – reprezentovať, byť doplnkom mužov. Kampaňou zameranou na nedocenené ženy a matky by mala šancu si získať ich masovejšiu ak by šlo o funkciu reprezentujúcu ženy. No v logike domácich gazdiniek sa má dobrá žena starať o domácnosť a jej členov, nie sa vystrkovať. Svojím politickým jazykom sa veľmi priblížila tým, ktorí sú v živote druhí a ktorí iní svet nepoznajú. Neukázala im iný svet, len ospievala a zromantizovala ich vlastnú biedu. Seberovných si neprivilegovaní ľudia za vodcov nezvolia, nevedeli by si ich vážiť a nasledovať ich. Svoju politickú úlohu však Iveta Radičová splnila a to tým, že svojimi vyjadreniami a kampaňou upevnila ten najtradičnejší obraz ženy na Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhú úlohu si splnila posilnením dôležitosti katolíckej cirkvi. Tej cirkvi, ktorá symbolicky vyzdvihuje ženskosť v podobe kultu Panny Márie, no ktorá ženy k slovu a k moci nepripustí. Nadbiehaním a udobrovaním si kňazov, aj v situáciách, keď sa má slobodný a sebavedomý občan a kandidát brániť, ukázala na svoj pôvod v strane, ktorá je odnožou z katolícko-konzervatívneho KDH. Zmierovaním sa s cirkvou posilnila jej symbolickú moc a dôležitosť, no nezískala si jej priazeň, keďže cirkev netúži meniť svoje základné vzorce deľby mužsko-ženských rolí. Dokonca dala možnosť cirkvi ukázať jej nekonečnú schopnosť odpúšťať a udeľovať rozhrešenie, hoc aj tým, že nebude vážne riešiť žiadosť fundamentalistov, aby z nej bola exkomunikovaná. Katolícke Slovensko, ktorej patrónkou je sedembolestná Panna Mária neznesie na čele jej ženskú konkurentku. Konkurovať trpiacej matke, hoc len symbolicky, alebo naoko slzami ľútosti nad biednymi a bezmocnými, znamená bohorúhanie. Koketovanie s priazňou Katolíckej cirkvi nemohlo ani docieliť nič iné, len oslavu cirkvi a jej hodnôt.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tretiu úlohu si Iveta Radičová splnila zbanalizovaním ľavicovej terminológie. Slovami o spravodlivosti, solidarite a pomoci núdznym dokončila to, čo vláda SMERU, HZDS a SNS rozbehla. Vyprázdnila obsah týchto slov, ktoré premenila len na povinný balast a zaklínadlá v politickom zápase, bez schopností využívať obsahy týchto slov k mobilizácii verejnosti na ich riešenie. Ľavica, ak by na Slovensku nejaká bola, by mala Ivete Radičovej poďakovať za intenzitu s akou vniesla sociálnu agendu do verejnej rozpravy. No tým, že to vniesla bývalá ministerka Dzurindovej vlády a podpredsedníčka SDKÚ, tej strany, ktorá prakticky rozložila sociálny systém a systém spravovania vecí verejných, len posilnila všeobecnú vieru, že politika a voľby sú podvod, v ktorom ide len o to, kto dá väčšie sľuby. Nedá sa neurobiť si spojenie medzi rétorikou Ivety Radičovej a sľubmi jej predsedu Mikulša Dzurindu spred jedenástich rokov. Svojím dojatím z bezmocných a slabých v rozprávaniach počas kampane okrem nepresvedčivej solidárnosti utvrdila rozšírenú a na Slovensku tradičnú predstavu, že sociálny systém a sociálna politika sú vecou súcitu, sĺz a dobročinnosti úspešnejších a nie spôsobom ako zabrániť tomu, by sme museli druhých ľudí ľutovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj v snahe byť nepolitickou občianskou kandidátkou splnila svoju úlohu veľmi tradične. Jej meno sa spájalo s hercami a spevákmi (prípadne aj spisovateľmi), teda s profesionálmi v predstieraní. Podporu jej vyjadrovali aj osobnosti tretieho sektora, predovšetkým však profesionáli, čím bola občianska politika kampaňou zredukovaná na podporu profesionálnych občanov. Bežný občan nedostal ani taký priestor ako má bežný prací prášok v reklamách voči tomu lepšiemu. Každodennú politiku, ako súčasť riešenia si svojich všedných problémov a bariér pri dosahovaní šťastia každého občana zmenili na hru na politiku, na podobu moci mocných. Týmto sme sa vrátili do dôb Rakúsko – Uhorska, keď sa o demokracii a občianstve tiež len najmä hovorilo a aj to len tými, ktorí z politiky žili.

Celkovo Iveta Radičová vsadila na tú krajšiu stránku spoločenských konvencií a hodnôt na Slovensku, na spoločné túžby väčšej časti spoločnosti. No ilúziu stability, poriadku a harmónie sľuboval aj protikandidát. Teda skôr ľudia stojaci za ním, keďže pán prezident napĺňa inú konzervatívnu predstavu hlavy štátu. Hlava sa len pozerá tam, kam ju krk otočí. A hlave nevládne len rozum a jasné predstavy, ale aj túžby, temné vášne a „chtíč“.

Zakonzervovaný Gašparovič

Ivan Gašparovič v podstate tiež apeloval a vsadil na tradičné hodnoty našej spoločnosti. Vybral si z nich rovnaký základ, no v priebehu kampane ho ešte rozšíril ďalšími prvkami, ktorým sa Iveta Radičová vyhýbala. Vsadil na tradíciu, že na jednom smetisku sa dvaja kohúti nezmestia a tak počas celej kampane prijal rolu muža číslo dva, na ktorú si už dávnejšie zvykol. Voľby v podstate neboli voľbami o Ivanovi Gašparovičovi, ale o vyjadrení podpory Robertovi Ficovi. Boli o podpore súčasnej vláde, nie o podpore osobe Ivana Gašparoviča. Svojou osobnosťou (nečinnosťou, vyprázdneným slovníkom a podobne) súčasný prezident prezentoval ideál stability, tej neviditeľnej samozrejmosti a nehybnosti, ktorá upokojovala slovenskú spoločnosť aj počas normalizácie. Jeho úlohou bolo, a v kampani sa to ešte zosilnilo, aby plnil úlohu inventára, teda aby bol kulisu vytvárajúcou dojem stability. Stal sa niečím ako je skriňa po predkoch, ktorá je viac ako priestorom na využitie skôr pamätníkom stability, symbolom bezpečného priestoru domova, v ktorom je stále všetko na svojom mieste. „Len prosím žiadna zmena!“ je logom Ivana Gašparoviča. Stal sa zhmotnením nehybnosti a strachu zo zmeny, ktoré ovládajú slovenskú spoločnosť, čo dokázali aj tieto voľby.

Ivan Gašparovič naplnil aj iné krédo pestované na Slovensku – kto nič nerobí, nič nepokazí. V podstate počas celého predvolebného obdobia za neho robili kampaň druhí, najmä predstavitelia strany SMER. Vyhol sa tým problému zodpovednosti za svoje činy a slová, a zároveň mohol zo seba urobiť obeť nenávistnej tlače. Ako je možné vyčítať niečo človeku, ktorý nič neurobil? V podstate jedinou jeho predvolebnou aktivitou boli ponosy, ako mu médiá krivdia, čo bolo aj jeho prvým povzdychom po prvom kole volieb. Jeho nečinnosť a zjavné zastupovanie iných politikov potvrdili rozšírenú predstavu, že voľby sú len hrou mocných. Nie náhodou sa ako občiansky kandidát nechal vystavovať s politikmi z vládnucej strany a hlásil sa k najsilnejšej strane. Dvojakosť hry mala ukázať, že skutočné pravidlá sa opierajú o zásadu slúžiť mocným. Svojím príkladom ukázal, ako to naozaj na Slovensku chodí, totiž, že politika a aj funkcia prezidenta je o hre za niekoho a pre niekoho čiastkové ciele. Nezvíťazil občan volič, ale zvíťazili tí, čo do Gašparoviča investovali svoj politický kredit.

Ivan Gašparovič potvrdil svojou osobou nadradenosť katolíckej morálky v spoločnosti. Starý, zaslúžilý kmeť, ale poslušný vykonávateľ vôle najvyššieho, zbytočne nepremýšľajúci, oceňujúci dôležitosť a nezastupiteľnosť cirkvi. Vždy nasledujúci a poslušne vykonávajúci príkazy hlasu zhora. Nie je svätým mužom, ale to cirkev od smrteľníkov nečaká. Cirkev potrebuje poslušných a disciplinovaných veriacich, ktorí budú nasledovať jej historické poslanie a Ivan Gašparovič je zhmotnením jej túžob. Klamstvá, zavádzanie, prekrúcanie vecí nie sú pre cirkev vôbec hendikepom, práve naopak, sú dôkazom, že vie rozlišovať vyššie ciele, ktorým sa oplatí používať aj nekalé prostriedky. Práve rozpoznávaním vyšších cieľov dokazuje svoju morálnu nadradenosť pred tými, ktorí nie sú schopní rozpoznávať vyššie alebo až to najvyššie dobro. Práca v menej vyššieho dobra patrí na Slovensku k hodnotám, ktoré vždy vyplávajú na povrch, keď sa ospravedlňujú špinavosti. Veľa ľudí zažilo v poslednom polstoročí potrebu takéhoto ospravedlnenia, preto sa teraz mohli uchýliť k svojmu zástupnému symbolu.

Ivan Gašparovič sa stal aj zástupným symbolom slovenskej ľavice. Stal sa kandidátom ľavice, čím ukázal na to, aká je slovenská ľavica. SMER sa spojením so SNS nestal tým hegemónom, ktorý by dokázal paralyzovať radikalitu a nenávistnosť „národniarov“, ale naopak, nakazil sa jej vírusom a šovinistické témy, jazyk a spôsoby politického boja z okraja politickej scény vniesol do jej centra. Kandidát ľavice svojou rétorikou, postojmi aj reakciami ukázal ako sa od idey socializmu posunula vládna politika k národnému socializmu, čím sa mocenská politika vrátila k modelu, ktorý na Slovensku pár rokov fungoval a zapustil svoje korene. Ľavica na Slovensku prostredníctvom svojho kandidáta (podporovaného aj mladými ľavičiarmi) nepodporila idey solidarity, tolerancie, univerzalizmu a práv rôzne znevýhodnených (to by musela podporiť pravičiarku Radičovú, ktorá s týmto slovníkom vstúpila do volieb), ale presne naopak, zvolila prístup politiky, ktorá ľavicu smrteľne nenávidí – odpor k intelektuálom, k iným etnikám, k ľuďom z mesta a k všetkému, čo má ambíciu ukázať iný pohľad na svet. Ľudový elitizmus, teda niečo veľmi podobné ideám, ktoré si Ivan Gašparovič osvojil vo svojom národno-sociálnom hesle. To, čo sa vydáva za reprezentanta ľavice sa predvádza pred verejnosťou v sprievode britskej kráľovnej a hľadá spôsoby ako rozdeliť ľudí na hodnotnejších a bezcenných. Nenávisť voči Maďarom, intelektuálom a ľuďom z Bratislavy, spolu s oslavujúcou SNS po víťazstve Ivana Gašparoviča ukázali, kto je skutočným víťazom týchto volieb a ktoré hodnoty sa stali štátotvornými.

Kto je morálnym víťazom?

Tradicionalizmus ani konzervativizmus nie sú zlé hodnoty. Ak sa nestanú ideológiou, ktorá si nárokuje byť jedinou pravdou aj pre iných, ktorí s ňou nemusia súhlasiť. Alebo ak sa z tradícií vytiahnu len tie najhoršie prvky. Práve v tom, ako s tradicionalizmom a konzervativizmom narábali obaja kandidáti ukazuje na ich fundamentálnu odlišnosť. Pri posudzovaní súťaže, aj politickej, z hľadiska fair-play, sa posudzuje kvality výkonu podľa toho, či dokáže niekto vyhrať bez porušenia pravidiel. To je aj jednou z dobrých tradícii a konzervatívnych hodnôt, že má cenu brániť dobré a osvedčené pravidlá hry. V hre o podobu konzervativizmu však vyhrala tiež tradičná chuť vyhrať za každú cenu a spojiť sa pri tejto snahe aj s diablom. Pri posudzovaní len výseku histórie oboch kandidátov sústredeného na obdobie volebnej kampane je vidieť práve rozdielne podoby tradicionalizmov. Iveta Radičová vsadila počas kampane (aj keď len počas nej) na konzistentnú a otvorenú hru osobností, prezentujúcich sa ako občianky kandidáti. A počas celej kampane sa držala pravidiel hry. Hrala hru o získanie si voliča a zvolila si na to tie najkonzervatívnejšie hodnoty a stereotypy. Ivan Gašparovič, túžiaci vyhrať však od začiatku nebol skutočným nesúťažil, súťažili za neho iní. Jeho vklad do súťaže bolo urážanie divákov, rozhodcov a napádanie atmosféry súťaže, ktoré je vraj v jeho neprospech. Klamal, zavádzal a keď jeho fanúšikovia dali faul protihráčovi, osočeného protihráča osočí rovnakým spôsobom. V bežnom športovom zápase alebo súťaži však samozrejme ide predovšetkým o výhru a to za každú cenu. V politike ide o moc a to o moc za každú cenu. Ivan Gašparovič sa v tejto hre prejavil ako vhodnejší kandidát na úrad prezidenta občanov Slovenskej republiky. A tak sa stal faktickým a legálnym víťazom. Súčasťou slovenskej konzervatívnej morálky, ktorá práve preukázala svoj triumf je však dôležitým prvkom aj zmysel, alebo aspoň túžba po spravodlivosti. Túžba, ktorá vie rozlíšiť skutočných víťazov a podvodníkov. Z hľadiska tejto utopickej časti morálky, ktorá dáva nádej, že môžeme dôverovať vo fungovanie pravidiel sa vo volebnej súťaži morálnou víťazkou stala Iveta Radičová. Aj preto, že dokázala osloviť aj viacerých ako len voličov svojej materskej strany. Ivan Gašparovič zostane aj u tých, ktorí ho podporili len figúrkou, panákom zastupujúcich moc iných. Aj preto nezískal hlasy ani všetkých voličov SMERU. Teraz, keď sú už výsledky jasné však zostáva otázka, či ešte budeme vôbec mať možnosť zažiť skutočnú súťaž v prezidentských voľbách. Slovenský konzervativizmus, ktorí zvíťazil premýšľanie a sním spojené rozhodovanie nemá rád.

Miroslav Tížik

Miroslav Tížik

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som aký som aj keď nie som Almadovar. Skôr mi je bližší Joan Miró. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu