reklama

Malá, ale sociologická škola demokracie.

O potrebnosti férovosti pre demokraciu

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

V tomto roku nie sú voľby len parlamentné. Každý deň robíme množstvo drobných volieb, v ktorých skôr nevedomky využívame praktické výhody demokracie. Prípadne zažívame sklamania, keď sme vystavení porušovaniu očakávaní a dohôd, ktoré intuitívne považujeme za samozrejmé a demokratické. Málokedy o demokracii teoretizujeme, hoci sa na ňu často a radi odvolávame. Každý z nás však intuitívne cíti, keď sú pravidlá demokracie porušené. Najviac vtedy, keď sa nás to bezprostredne dotýka, si uvedomujeme hranice medzi demokratickosťou a nedemokratickosťou. Akoby sme demokraciou intuitívne spájali s férovosťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je však aj demokracia artikulovaná. V knihách, predpisoch, zákonoch, v pravidlách alebo aj v teoretickej literatúre. Zaujímavým príkladom praktickej školy demokracie je, keď demokraciu robia ľudia, ktorí sa ňou aj profesionálne zaoberajú, ktorí o nej teoretizujú, skúmajú ju a veľa o nej rozprávajú. Veľa teoretikov aj prakticky vstúpilo do sféry verejných vecí, aby demokraciou robili. No je aj bežnejší spôsob robenia demokracie profesionálmi ako politika. Napríklad, keď sa zídu a hľadajú spoločné pravidlá vzájomnej koexistencie rôzni sociológovia, práve tí, ktorí bývajú v médiách obľúbenými kazateľmi o demokracii, poriadku alebo spravodlivosti. Práve ich praktické konanie ukazuje, či ide o remeselníkov demokracie, alebo o šamanov, ktorí slovo demokracia, demokratické procedúry a étos využívajú ako zaklínadlá a čarovné formulky na dosahovanie svojich osobných cieľov vydávaných za všeobecnú vôľu, alebo obrazne pri premene vecí neviditeľných na viditeľné, či pri premene vody na víno. Úspešné čarovanie síce môže pomôcť zažiť ľuďom, alebo aj celým skupinám skutočnú opicu, no ľudia asi viac ako po opici túžia po opojení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V piatok 16. apríla sa zišli sociológovia a tí, čo sa za sociológov považujú na svojom výročnom valnom zhromaždení, aby prediskutovali činnosť tohto dobrovoľného združenia a zvolili si spomedzi seba svojich zástupcov, ktorí budú ako členovia výboru koordinovať činnosť spoločnosti v nasledujúcich dvoch rokoch a budú reprezentovať spoločenstvo sociológov na Slovensku. Každý kto sa zúčastnil tohto stretnutia pravdepodobne zostal v pomykove, o čo na ňom vlastne šlo. Asi najčastejším dojmom bolo, že to bol príklad nezvládnutého chaosu alebo nezrozumiteľného presadzovania nejakých nejasných záujmov rôznych ľudí. No pri dôkladnejšom zamyslení sa nad tým, čo sa tam dialo, by mohlo byť výstižnejšie povedať, že to bola praktická škola demokracie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako čítať úvahu o voľbách vo volebnom roku

Ako dokázať niečo neotrepané povedať o voľbách vo volebnom roku? Ako poctivo argumentovať a pritom udržať čitateľovu pozornosť pri téme, ktorá vyvoláva zvyčajne v ľuďoch v lepšom prípade zlosť a v horšom agresivitu? Zglosovať celý priebeh valného zhromaždenia Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV (SSS) by sa dalo pomerne jednoducho, no krátka výstižná glosa by bola ľahko napadnuteľná ako nevyargumentovaná, zaujatá alebo priveľmi subjektívna. Pre tých, ktorí podujatie zažili a uprednostnia glosu pred podrobnejšou reflexiou bude v nasledujúcom texte postačovať prečítať si len úvodné a záverečné pasáže každého odstavca, prípadne hneď preskočiť v čítaní na poslednú časť tejto úvahy. Pre tých, ktorí potrebujú argumenty a majú radšej podložené, hoci možno veľmi deskripívne a rozvláčne závery, bude dôležité čítať text celý. A pre tých, ktorí nechcú počuť alebo pripustiť, že môže existovať aj iný pohľad na vec ako je ich vlastný, by bolo celkom zbytočné, aby sa textom vôbec zaoberali. Mohli by zažiť nie len sklamanie, ale asi aj rozhorčenie, že sú okolnosti výročného zhromaždenia prezentované inak ako ich vidia oni sami. Náhodní čitatelia môžu úplne slobodne preskakovať všetky pasáže, ktoré považujú za nudné, priveľmi detailné alebo únavné. Iba v prípade, že bude chcieť čitateľ napadnúť nejaké tvrdenie z tejto úvahy, bude nevyhnuté, aby si najskôr prečítal celý článok dôkladne. Len tak je možné predísť zbytočným nedorozumeniam a obvineniam, ako tomu bolo na výročnom zasadaní Slovenskej sociologickej spoločnosti, o ktorom tento text celý je.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže je tento rok volebný aj na celoštátnej rovine, môže byť čítanie o nedávnej skúsenosti pomôckou ako sa orientovať v nadchádzajúcich parlamentných voľbách. Či už pomôckou ako sa nenechať nachytať vytrénovanými špekulantmi, prípadne to môže byť pre tých chladnokrvnejších popisom, akými prostriedkami vytvárať súhlas a získavať volebné hlasy. Keďže je tento rok rokom parlamentných volieb a sme každodenne konfrontovaní so škandálmi, špinavými praktikami, manipuláciami a osočovaním vo vysokej politike, dalo by sa predpokladať, že aspoň na úrovni dobrovoľných združení, obzvlášť ak ide o ľudí profesionálne trénovaných k reflexii spoločenských procesov a mechanizmov vytvárania moci, že aspoň v takomto prostredí sa nedobrému duchu veľkej politiky podarí vyhnúť. Už aj preto, že ide o pomerne malé spoločenstvo ľudí, ktorí sa môžu všetci zísť a zoči voči si vydiskutovať vlastné predstavy o fungovaní organizácie. Angažovanie sa v dobrovoľných a záujmových združeniach umožňuje ľuďom prakticky budovať demokraciu vo svojom živote, keďže umožňuje stať sa spolutvorcom demokratickej podoby verejného života a tým si chrániť aj svoj svet súkromia.

Pre sociológov môže byť jedným zo spôsobov angažovanosti aj to, že dokážu vytvárať demokratické inštitúcie a demokraciu ako takú zdola. Od úrovne drobných združení profesionálov alebo záujemcov o robenie sociológie. Veľmi dobrou ukážkou praktického fungovania demokracie na najnižšej úrovni verejného života bolo aj výročné valné zhromaždenie Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV. Bolo veľmi ilustratívnym príkladom zápasu a nutnosti zápasu o demokratický charakter jedného z mnohých občianskych a profesiových zoskupení. Táto úvaha je pokusom o sociologickú reflexiu samotných sociológov, ktorí napriek svojej profesionálnej trénovanosti zostávajú a vždy sú predovšetkým ľuďmi so všetkými svojimi ľudskými silnými a slabými stránkami. Ale pokus o sebaanalýzu spoločenstva, ktorej by táto úvaha mohla byť prvým krokom, by asi mala začať postupne a po poriadku. Ako príbeh, ktorého koniec nie je nikdy vopred známy. A ktorého záver môže mať toľko interpretácií, koľko ľudí do neho naprojektuje svoje vlastné zážitky a skúsenosti.

Predvolebná atmosféra - jednoduchosť nad pravidlá

Od hlavného podujatia Slovenskej sociologickej spoločnosti, ktoré sa koná každé dva roky, by jej člen mohol očakávať priestor na diskusiu a možnosť spoločne prediskutovať svoje predstavy o činnosti, prezentovať svoje vízie a spoznávať v diskusii iných svojich kolegov. Členovia by si mali nakoniec spomedzi seba vybrať ľudí, ktorí budú najprimeranejšie zastupovať ich predstavy. Takáto predstava by asi mala byť na začiatku príprav zhromaždenia. No Valné zhromaždenie sa akoby stalo príveskom výročnej konferencie spoločnosti, ktorá prebiehala pred a po valnom zhromaždení. Profesionalizmus sa ocitol dôležitejší ako to, že SSS je dobrovoľné združenie ľudí, ktorí sa zaoberajú sociológiou. Inštrumentálne ciele sa ocitli nad zmyslom spoločnosti.

Na prvý pohľad vyzerali aj prípravy tohtoročného výročného zhromaždenia akoby malo ísť v bežne očakávanom duchu. Výbor spoločnosti vytvorený v roku 2008 rozposlal členom formulár, do ktorého mali vpísať návrhy svojich deviatich favoritov, teda ľudí, ktorých by radi nominovali za kandidátov do výboru na nasledujúce dva roky. Sám predseda SSS oslovil členov s výzvou, aby navrhli do určitého termínu svojich kandidátov, „aby sme (výbor – poznámka autora) následne mohli v dostatočnom časovom predstihu osloviť Vami navrhnutých kandidátov a zistiť, či súhlasia so svojou kandidatúrou za člena výboru alebo za člena revíznej komisie SSS pri SAV“. Veľkým prekvapením pre neinformovaného člena následne bolo, že napriek jeho snahe nominovať do výboru ľudí, ktorým dôveruje a považuje ich za vhodných do výboru, mnohí z navrhnutých kandidátov oslovení neboli. Samozrejme dobrá demokratická zásada „dôveruj ale overuj“ privedie prekvapeného člena dobrovoľného sociologického združenia k snahe upozorniť na nedorozumenie alebo chybu. Medzitým však tí šťastnejší nominovaní vedia, že oslovení budú len niektorí, presnejšie len prví pätnásti členovia spomedzi tých, ktorých členovia navrhli. Prečo bude na volebnom lístku uvedený práve takýto počet je samozrejme neznáme a tak je nutné sa obrátiť o vysvetlenie k organizátorom. (Treba hneď dodať, že počas volieb sa ukáže, že na volebnom lístku nebolo ani tých avizovaných pätnásť kandidátov). Načo sme niekoho nominovali, ak ten nemôže byť riadne nominovaný? Nedochádza takto k obmedzovaniu možnosti členov kandidovať? Nepríjemné prekvapenia a nezdôvodnené rozpory zvyčajne nastoľujú otázky, prečo sa nám niečo nepríjemné stalo a prečo existujú rozpory v pravidlách. Reakciou samotného predsedu spoločnosti na zvedavé otázky je prosté vysvetlenie: Takáto metóda predvýberu sa praktizuje už dlho, malo to dobrú odozvu u členov a preto sa využíva tento postup výberu v „primárkach“. Samozrejme s možnosťou na valnom zhromaždení navrhnúť ďalších ľudí, ktorí na zozname nie sú uvedení. Sociologicky trénovanému zvedavcovi však takáto odpoveď asi stačiť nebude. Načo potom je zostavená užšia kandidátka, ak má byť ešte priebežne rozširovaná? A obzvlášť v situácii, ak už vo výbore vedia, kto všetko má a akú veľkú podporu medzi členmi? Prečo nevyužijú jednoduchú možnosť a neoslovia všetkých nominovaných? Prečo by mali byť niektorí nominovaní až v dvoch kolách nominácií, keď stačí kolo jedno, ako je to v prípade iných kandidátov? Prečo neboli členovia vopred informovaní, že ich návrhy sú súčasťou niečoho, čo bolo nazvané „primárky“? Sociológ, odchovaný na systematickej nutnosti využívať profesionálnu imagináciu, si na základe tejto situácie dokáže vopred predstaviť aj samotné voľby. Opätovné navrhovanie už raz navrhnutých kandidátov, vyzývanie ich o súhlas či chcú alebo nechcú kandidovať, dopisovanie ich mien na volebné lístky a podobne. Všetky tieto kroky nenapomáhajú nekomplikovanému priebehu volieb a dokonca vytvárajú dvojaké pravidlá pri zaobchádzaní s kandidátmi.

Praktickému a trénovanému sociológovi napadne, čo by mal v takejto situácii asi robiť. Predsa treba podávať návrhy, upozorniť na riziká, však prevencia je vždy efektívnejšia ako riešenie následkov. Alebo nie? A tak uvedomelý člen-sociológ navrhne organizátorom, aby predsa len oslovili všetkých nominovaných, a keďže je pravdepodobné, že všetci nomináciu neprijmú bude vopred jasné, koľkí z oslovených chcú naplniť svoje právo kandidovať za člena výboru. Obzvlášť ak organizátori sami vedia, že bolo spolu navrhnutých vyše päťdesiat mien, je praktickejšie predísť situácii, že sa počas volieb bude opätovne navrhovať takmer štyridsať ľudí, ktorí sa neocitli na volebnom lístku a aby tí postupne vyjadrovali svoj súhlas s kandidatúrou alebo ju odmietli. Predseda výboru však pravdepodobne nemá záujem viac riešiť takéto návrhy, už sa neunúva odpovedať, ale odpovedá podpredseda spoločnosti. Ten však podáva ďalšie nečakané vysvetlenia. Podľa neho nemôže byť na samotnom valnom zhromaždení akýkoľvek počet navrhnutých ľudí, čo zdôvodňuje technickými problémami. Ako inak by bolo možné zvoliť výbor, ak je treba na zvolenie jeho člena potrebný nadpolovičný počet hlasov prítomných? A nebadane týmto naznačuje, že praktickosť samotnej voľby je prioritnejšia ako právo ktoréhokoľvek člena, ktoré vyplýva zo stanov SSS, teda možnosť kandidovať do výboru. Žiadne iné pravidlo ani dohoda neobmedzuje toto právo. Iniciatívny člen sa však nedá uspokojiť vatou a pochybnými zdôvodneniami a v dobrej viere opäť ponúka riešenie v podobe lepšej predprípravy celých volieb. Zároveň ponúka aj riešenie technického problému, ktorého sa zodpovední organizátori volieb obávajú. Ako totiž podľa nich vyriešiť problém, ak by spomedzi všetkých kandidátov nezískal dostatočný počet kandidátov nadpolovičný počet hlasov? Pri pohľade na stanovy však vidieť, že sa v nich nepíše, že by mali byť členovia výboru volení len v jednom kole. Stačí sa len pripraviť a v prípade potreby mať pripravené volebné lístky do druhého doplňovacieho kola. Dokonca boli overované technické možnosti priamo počas zhromaždenia vytlačiť volebné lístky, čo vraj bolo na mieste technicky možné. (Počas samotných volieb bolo aj tak nutné robiť doplňovacie voľby, no akože z dôvodov zjednodušenia a urýchlenia procedúry sa hlasovalo verejne a len o jedinom kandidátovi).

Porušenie alebo zanedbanie stanov?

Z celkovej korešpondencie s vedením SSS však vyplynulo, že v podstate sa už nedajú robiť žiadne zmeny v organizácii valného zhromaždenia, keďže je už len pár dní do jeho konania. Nedostatok času bol použitý ako argument, že sa organizátori volieb nebudú zaoberať návrhmi ako predísť komplikáciám a tým šetriť drahocenný čas. Šetrenie času teda neposlúžilo k ušetreniu času, ale dalo by sa skôr povedať, že práve snaha šetriť čas viedla k tomu, že sa samotné voľby na mieste zmenili na paródiu volieb, zbytočné naťahovanie sa a systematické obštrukcie diskusie a práv členov. Bol to úmysel? Lenivosť? Neschopnosť? Strategické rozhodnutie? Na zodpovedanie týchto otázok je treba oveľa viac argumentov a popisov situácií, ktoré môžu viesť k primeranejšej odpovedi. K podloženej argumentácii je dôležité mať presné údaje, poznať pravidlá a možnosti, aké majú ľudia vo vedúcich pozíciách. Preto sa musí zvedavý a profesionálne zdeformovaný sociológ zamerať na základný dokument spoločnosti, ktorým sú jej stanovy. Keďže vedenie výboru nie je schopné dať uspokojujúce odpovede a ponúka dosť mätúce riešenia, ospravedlnené len tým, že tak fungujú už dávno a je málo času, časť odpovedí (ale aj prekvapení) ponúkajú práve stanovy. Tie ukazujú na základné mantinely, v akých sa môžu členovia aj ich zvolení zástupcovia pohybovať. Pri ich čítaní je vidieť, že sú formulované v demokratickom duchu, s ambíciou zabezpečiť dobré fungovanie organizácie.

Práve stanovy ukazujú, okrem práva každého kandidovať, aj na absenciu legitimity pätnásťmiestnej kandidátky, ukazujú na absenciu akýchkoľvek obmedzovaní pri kandidatúre. Zároveň však ukazujú aj na niečo iné. Obsahujú poistku, ktorá mala zabrániť časovému stresu a ktorá môže pomôcť lepšie pripravovať priebeh valného zhromaždenia. Tou poistkou je včasné informovanie o programe valného zhromaždenia a to minimálne jeden kalendárny mesiac pred termínom valného zhromaždenia. No v tomto roku sa podarilo doručiť členom tento program asi len asi 5 dní pred samotným valným zhromaždením. Pre niekoho môže byť takéto porušenie stanov banalitou, pre niekoho iného je to v každom prípade principiálne porušenie stanov. Podstatnejšie však asi je, že zanedbaním včasného informovania členov sa nevytvoril priestor na lepšiu prípravu valného zhromaždenia, neprediskutovanie kandidátky a spôsobu voľby a nebolo možné preddiskutovať ani program valného zhromaždenia. Všetky tieto problémy sa nakoniec v celej svojej závažnosti na valnom zhromaždení prejavili. Porušenie stanov v tomto prípade nie je len právnym problémom, ale je predovšetkým problémom praktickým. A dalo by sa to považovať aj za problém demokratickosti celých volieb a priebehu valného zhromaždenia. Zanedbanie pravidla, ktoré má umožňovať členom byť informovaný o činnosti a rozhodnutiach výboru ukazuje na absenciu úcty, prinajmenšom aspoň rešpektu vedenia výboru voči členom združenia. Práve dodržiavanie pravidiel a najmä napĺňanie ducha pravidiel je prejavom rešpektu voči druhým, férovosti vzťahov medzi členmi a teda je predpokladom demokratických vzťahov. V období pred valným zhromaždením veľký rešpekt vedenie výboru voči členom spoločnosti nepreukázalo.

Obštrukcie ako stratégia alebo absencia demokratického ducha

Pocity z obdobia pred voľbami len naznačovali neochotu vedenia výboru brať do úvahu existenciu členov spoločnosti a ich práv. No samotné voľby by sa obrazne dali popísať ako fraška alebo učebnicový príklad systematizovaných obštrukcií. Prinajmenšom však poukázali na neúctu vedenia výboru voči prítomným členom Slovenskej sociologickej spoločnosti. Pre vnímavého sociológa to však bol vynikajúci terén na sledovanie ukážkových situácií a praktík, keď sa prejavuje moc, kedy je táto moc využívaná a situácií, v ktorých moc aj prakticky účinkuje, hoci nie celkom v duchu demokratických zásad. Okrem silného divadelného zážitku a materiálu na štúdiu mechanizmov reprodukcie moci či skupinových štruktúr bolo valné zhromaždenie ideálnou ukážkou vytvárania poriadku na mikroúrovni sociálnych vzťahov. Pre politologicky ladených sociológov to zasa bol bohatý materiál na úvahy o demokracii, demokratických procedúrach a o pokusoch využívať pozície pre osobné ciele. Pre bežného diváka to bola ukážka ako sa vyprázdňuje obsah rôznych slov ako sú demokracia, slobodná voľba, diskusia. Zažiť priebeh volieb do výboru SSS bol vynikajúci trenažér pre každého, kto sa chce slobodne a demokraticky rozhodovať v nadchádzajúcich parlamentných voľbách, keďže všetky základné nekalé praktiky veľkej politiky sa prejavili aj na úrovni volieb v jednom z mnohých občianskych alebo profesijných združení. Jednoducho bolo veľmi poučné tieto voľby zažiť a formovať ich.

Prvým zvláštnym prvkom celého valného zhromaždenia, ktoré má byť najdôležitejšou platformou spoločnosti bolo, že jej konanie bolo vyhradené na neskoré popoludňajšie hodiny. Kvôli meškaniu niektorých sekcií výročnej konferencie sa začiatok ešte posunul takmer o hodinu. Od prvého momentu zahájenia zavanul v sále duch rýchlosti. Rýchle príhovory, rýchle čítanie programu a rýchle hlasovanie. (Paul Virilio so svojou koncepciou dromológie by mal príklad, že aj inak konzervatívne spoločnosti vedia svoje fungovanie podriadiť princípu rýchlosti.) Návrh jedného člena, aby sa do programu zaradil bod diskusia pred samotné voľby, bol pre rušňovodičov tohto rokovacieho rýchlika takmer rúhaním. No argument, že asi je potrebné pred voľbami spoznať vízie a samotných kandidátov presvedčil prítomných členov, aby túto zmenu odhlasovali. Začiatok bol v podstate bežný, rýchle zostavenie komisií a formálne odrecitovanie správ. Kritickým momentom, s ktorým akoby nikto nerátal, sa stala diskusia. Po vznesení niekoľkých pripomienok k organizácii zhromaždenia a podaní návrhov ako do budúcnosti predísť nedorozumeniam začali rušňovodiči spochybňovať celú diskusiu, nepáčili sa im témy o čom sa diskutovalo, chceli určovať obsah tém. Začala postupná a systematická snaha vytvárať dojem časového stresu, nutnosti rýchlo odvoliť a začali spochybňovať rozhodnutie valného zhromaždenia o presunutí diskusie pred voľby. To všetko v mene praktickosti a rýchlosti. Práve vtedy sa začali prejavovať stratégie diskreditácie rečníkov zo strany vedenia výboru SSS. Povýšenecké povzdychy, aby diskutujúci neboli ironickí ale radšej sa držali faktov, čo bolo hneď doplnené viacerými nepodloženými obvineniami. Moderátori diskusie, ktorí boli nakoniec viacerí, znalí dôležitosti diskreditovať akýkoľvek iný názor povyťahovali rôzne absurdné informácie z minulosti a svoju neohrabanosť dokázali napríklad v situácii, keď namiesto poďakovania za pomoc z minulosti diskreditovali svojho kolegu zo spoločnosti len za to, že sa nezúčastnil ich podujatia, čo malo byť prejavom arogancie, teda stigmatizujúcim znakom. Zaujímavým prvkom bola aj reakcia na upozornenia, že došlo k porušeniu stanov, že sa pred zhromaždením nebrali do úvahy návrhy ako vyriešiť vznikajúce problémy a podobne. Stará osvedčená stratégia v každodennej interakcii zaúčinkovala. „To nám chcete povedať, že sme mali zlý úmysel, že sme to urobili naschvál?“ boli šikovnými obrannými ťahmi, ktoré výhradu voči organizácii premenili za neférový osobný pokus o útok, čím však nielenže odvrátili pozornosť od svojho podielu na problematickej organizácii, zároveň ako na problém takouto verbálnou pomôckou ukázali na tých, ktorí na problém ukázali.

Rušňovodiči rýchlika nazvaného zhromaždenie vynikali v schopnosti popliesť zmysel akékokoľvek konštatovania a výzvy. Z ich úst nakoniec takmer vždy vyšiel protiklad poznámky alebo návrhu z pléna, prípadne úplné popletenie pôvodného zmyslu návrhu. Neschopnosť usmerňovať diskusiu zvalili na to, že sa začalo verejne diskutovať. Akoby najväčším problémom celého valného zhromaždenia a najneočakávanejším prejavom bola práve diskusia. No práve v tejto diskusii sa ukázali všetky vopred avizované problémy. Až počas diskusie bol zverejnený zoznam kandidátov, čo bolo pre väčšinu prítomných asi takým prekvapením, ako je zistenie obsahu z Kinder vajíčka. Na prekvapenie viacerých prítomných však zoznam obsahoval nie avizovaných pätnásť mien, ale len trinásť. To predseda výboru zdôvodnil, no až po výzve, že dvaja z oslovených odmietli kandidovať. Na prekvapenie všetkých však jedna z oslovených kandidátok protestovala proti zavádzaniu, keďže osobne predsedovi výboru vyjadrila svoj súhlas s kandidatúrou. A tak nastali vysvetľovacie zmätky, či môže výbor nominovať koho chce a či je predvýber len odporúčaním, alebo či oslovuje kandidátov dovtedy, dokiaľ ich bude pätnásť. (aj tu sa objavil zaujímavý pokus hľadať oporu v Stanovách SSS, tentokrát však v záujme ospravedlniť to, že výbor dal na kandidátku len 13 ľudí.) Nakoniec nebolo asi nikomu jasné, ako vlastne kandidátka vznikla, keďže sa na nej neobjavil ani iný kandidát, ktorý bol oslovený a kandidatúru neodmietol. Moderátor v tomto zmätku dokonca prišiel s návrhom, že si prítomní členovia odhlasujú, koľkí môžu kandidovať. Toto navrhoval aj napriek opakovaným upozorneniam prítomných, že by tým boli uprené práva tých, ktorí by sa na kandidátku už nedostali. Aj keď by sa nemalo hlasovať o návrhoch, ktoré sú v rozpore so stanovami, ak nejde o samotnú zmenu stanov, počas zhromaždenia sa pár takýchto absurdných pokusov neskôr odohralo.

Zaujímavé na celej diskusii bolo, že sa z organizátorov zhromaždenia a volieb ani jeden verejne neospravedlnil tým, ktorých znevýhodnili, ktorých poškodili alebo zlými informáciami zaviedli. Nikto sa neospravedlnil členom za to, že dostávali rôzne informácie a nakoniec nebolo jasné, podľa akých pravidiel sa zhromaždenie odohráva. Vinu za zmätok, ktorý spôsobili, však úspešne dokázali zvaliť na tých, ktorí chceli prediskutovať okolnosti a priebeh volieb. Chaos, ktorý spôsobili bol dobrým začiatkom nominovania ďalších kandidátov, ktorí síce už raz boli nominovaní, no tentokrát museli verejne deklarovať svoj záujem kandidovať. A každý nominovaný bol vystavený pred zraky nahnevaných a netrpezlivých organizátorov volieb, ktorí stále nástojčivejšie rátali minúty diskusie ako stratené a tým prenášali zodpovednosť za časový stres na úbohých kandidátov, ktorí sa mali v tomto chaose aj predstavovať. No celý tento chaos mal ešte jeden nechcený a nedemokratický pôvab. Na rozdiel od kandidátky zostavenej vopred výborom, kde boli aj mená ľudí, ktorí neboli na valnom zhromaždení prítomní, na samotnom valnom zhromaždení sa dopisovať na zoznam ako kandidáti mohli len tí, čo vyjadrili na mieste súhlas s nomináciou. Teda opäť sa otvorene prejavilo dvojaké zaobchádzanie s kandidátmi.

Výbuchy sopky v Bratislave

Práve diskusia ukázala na všetky pravdepodobne bežné praktiky organizátorov volieb – krik na diskutujúcich, sekírovanie a usmerňovanie, akoby boli prítomní malými deťmi, neboli obídené ani ďalšie postupy ako diskreditovanie rečníkov vymyslenými argumentmi, ale predovšetkým bolo aktívne využité umelé vytváranie démonov. Vďačným príkladom démonizácie je problém web stránky Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV. Jej súčasná, nie veľmi profesionálna podoba, obsahová vyprázdnenosť a pomerne vysoká cena (až 100 EUR ročne), boli dôvodmi k návrhom, aby sa presunula agenda spoločnosti na bezplatné stránky, ktoré boli už pred niekoľkými rokmi vytvorené pre potreby spoločnosti na doméne Sociologického ústavu SAV a stále sú bezplatne využiteľné. Aj po pomerne vecnom zdôvodnení výhod a možností nezávislého a samostatného prístupu členov výboru k stránke, bol tento návrh zamietnutý argumentmi, že spoločnosť potrebuje „našu a vlastnú stránku“. Šetrenie zbytočne vynakladaných financií, ani estetické a iné kritériá neboli dostatočné argumenty oproti osvedčenému triedeniu na „naše“ a „ústavné“, ktoré vytvorili organizátori valného zhromaždenia. Medzi riadkami a v ďalších diskusiách otvorene majstri kategorizácii a rozdeľovania sfér pôsobnosti postupne naznačili aj iné triedenie a teda aj iných nepriateľov. Už nie len Sociologický ústav verzus ostatní, ale aj Bratislava verzus zvyšok Slovenska a akademici verzus ľudia z praxe. Šikovní tvorcovia identít zároveň účinne dokázali pridávať k jednotlivým kategóriám aj hodnotové znamienka. Vyvrcholením rôznym techník nátlaku na prítomných sa stali apely, že je treba čím skôr diskusiu ukončiť, keďže mnohí odchádzajú domov. To sa stalo aj vhodnou zámienkou na hľadanie vinníka, samozrejme z radov tých, ktorí si dovolili diskutovať, podávať návrhy alebo upozorňovať na nejaké prešľapy moderátorov. Hrozba odchodu ľudí domov doviedla jedného z hlavných rušňovodičov zhromaždenia takmer do stavu nepríčetnosti, keď s hysterickými výkrikmi a ohnivým pohľadom vtrhol do sály a zlostným pohľadom prepichol viacerých ním najcitovanejších nevhodných diskutérov: „O toto Vám šlo? Toto ste chceli? Ľudia už odchádzajú!“ A zahanbení a červenajúci členovia spoločnosti sklopili zraky. Len jeden šokovaný diskutér našiel slová, ktoré zabrzdili sopku hnevu, kriku a neschopnosti sa ovládať. Viacerí prítomní dokonca aj chudáka zodpovedného organizátora volieb aj začali ľutovať a možno aj mali pocity viny, že svojim zdržiavaním privodzujú takmer infarktový stav svojmu kolegovi. No pre iných zasa vznikli otázky, prečo tak niekomu záleží na voľbách do spoločnosti, v ktorej by v podstate nemalo ísť o žiadne benefity a výhody, ale len o možnosť kolegiálnej spolupráce a diskusie. Neustále spochybňovanie diskusie však naznačujú, že toto asi pre neho dôvodom na angažovanosť v SSS nie je. O čo ide tým, ktorý sa až takto osobne a všetkými svojimi emóciami do organizovania spoločnosti zapájajú, však vedia len oni sami.

Na uvoľnenie atmosféry po výbuchu sopky pozval moderátor po odhlasovaní všetkých na vínko a chlebíčky. Trocha oneskorená volebná kortešačka, ale ako v každom režime a v každej dobe, je to účinný nástroj ako odvrátiť negatívne emócie zo zlej atmosféry iným smerom, čím ďalej od pastierov našich žalúdkov. Je menej pravdepodobné, že sa niekto bude hnevať na ochotných a zábavných hostiteľov.

Zaujímavá bola zmena nálady organizátorov zhromaždenia a volieb po sčítaní hlasov, keď bolo jasné, že zostanú v riadiacej kabínke svojho rýchlika aj v nasledujúcich rokoch. Pribudli úsmevy, snahy vyjadrovať sa presne a byť pri zapisovaní návrhov povznesený. Ale aj tu sa prejavila len obmedzená dobrota. Zlomovým bodom, keď sa opäť uchýlili k ľsti a špekulácií bolo, ako šikovne presunuli v hustom slede hlasovaní protinávrh pred pôvodný návrh. Výsledkom bolo, že sa najskôr prijalo rozhodnutie, ktoré odmietalo návrh, ktorý ešte nebol schválený. Samozrejme šlo opäť o problém, kto je Slovenská sociologická spoločnosť, teda kto sme my. Hlasovalo sa o v pozitívnej formulácii zabalenej snahy zmariť snahu vybrať si lacnejšiu, estetickejšiu aj na spravovanie jednoduchšiu web stránku pre SSS. Smola bola, že tá stránka existuje na doméne už predtým v náznakoch zatracovaného Sociologického ústavu SAV. Však ten nie je „náš“, dalo by sa čítať z argumentácie autorov protinávrhu, ktorý bol schvaľovaný ako prvý. Počas prijímaní uznesení sa odohralo ešte viacero podobných tragikomických scén, napríklad keď sa dalo hlasovať uznesenie o porušení stanov spoločnosti, čo bolo zjavne dokázané a priznané aj vedením spoločnosti, no aj napriek tomu sa to zahmlilo nezmyselným hlasovaním o nose medzi očami. Disciplína, únava, zmätok, nátlak, kombinácia týchto faktorov dokázala vytvoriť výborné prostredie, v ktorom ľudia často hlasovali už len tak, aby nemuseli demonštrovať nie. Lebo aj to bola častá stratégia k vytváraniu súhlasu, formulovať návrhy akže pozitívne, teda v duchu, že ideme robiť niečo dobré a ak niekto nesúhlasí, v podstate brzdí práci spoločnosti. Aj keď tá akože pozitívna činnosť je len truc podnik iným návrhom, ako som popísal na príklade diskusie o web stránke spoločnosti. Démon súhlasu na valnom zhromaždení účinkoval zaodetý v hábite unaveného milovníka pohody a kľudu.

Pasca ambicióznych

Po skončení predstavenia, ktoré vyzeral skôr ako paródia na voľby a valné zhromaždenie členov sociologickej spoločnosti viacerí prejavili úplné znechutenie z toho, čoho sa zúčastnili. Jedni preto, že im vadilo zbytočné komplikovanie volieb a veľa rečí v diskusii, druhým zasa vadili spôsoby zaobchádzania s kolegami, ktoré nezodpovedali správaniu dospelých ľudí a už vôbec nie kolegov v akademickej sfére. Viacerí boli sklamaní z výsledkov volieb, ktoré naznačujú riziko, že sa v budúcnosti zopakujú prejavy takéhoto štýlu práce, aj so všetkými svojimi zaužívanými spôsobmi riadenia organizácie. Mnohí sa hanbili za to, že boli vystavení okrikovaniu a že boli svedkami ako dospelí ľudia nevedia správať. Hanbili sa, že sa stali súčasťou takejto frašky. Viacerí sa zaujímali, prečo boli niektorí ochotní vytvárať chaos a tak úpenlivo sa triasli o stoličky, či prečo je všade od pozvánok cez menovky viditeľnejšie logo súkromnej vysokej školy, keď to bola akcia neutrálnej Slovenskej sociologickej spoločnosti. Iní si spokojne vydýchli, že si naplnili svoju povinnosť, odvolili, najedli sa, odhlasovali čo bolo treba a vypočuli si výsledky volieb. Niektorí ocenili herecké výkony hlavných hviezd programu a konštatovali, že za cenu členského by lepšiu hru nevideli a sú odhodlaní vidieť aj ďalšie pokračovania. Viacerí deklarovali úmysel skoncovať s členstvom v Slovenskej sociologickej spoločnosti.

Vo všetkých týchto hlasoch sa úplne stratilo jedno z najdôležitejších posolstiev a odkazov o sile demokracie, ktorá sa prejavila, aj keď by sa to mohlo zdať nepravdepodobné z toho, čo tu je napísané. Totiž aj pri všetkom tom zmätku a čachrovaní s pravidlami, sa podarilo v diskusii zaviazať budúci výbor k úlohám, ktoré smerujú z posilneniu demokratických mechanizmov v sociologickej spoločnosti a v možnosti samosprávneho fungovania tohto dobrovoľného združenia sociológov. Do uznesenia Valného zhromaždenia sa podarili presadiť úlohy, ktoré by mali podporiť vnútornú demokraciu v organizácii, či zvýšiť informovanosť členov o činnosti výboru a kvalite aktivít jednotlivých sekcií. Valné zhromaždenie bolo praktickou ukážkou toho, že ak môžu ľudia rozhodovať na základe predložených argumentov, bez nátlaku a rafinovaných manipulácií, pri témach, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú sa rozhodujú ako informovaní a rovnocenní partneri. Keď majú informácie, argumenty a možnosť premýšľať, rozhodujú sa demokraticky a tým posilňujú demokratický charakter svojho dobrovoľného združenia.

Otvorená diskusia zároveň ukázala ako sa dajú v otvorenej diskusii o spoločných problémoch rozlišovať ľudia, ktorí kultivujú demokratické procedúry a ľudia, pre ktorých je demokracia len slovo, ktoré je podobne, ako všetky písané aj nepísané pravidlá, len nástrojom k napĺňaniu vlastných osobných alebo lobistických záujmov. Priebeh valného zhromaždenia Slovenskej sociologickej spoločnosti ukázal, že demokracia a demokratický charakter našich dobrovoľných združení a celej spoločnosti je možné vytvárať len vtedy, ak za ne budeme v demokratickom duchu s nasadením bojovať. Ak praktická škola demokracie naučila spoznávať študentov v čom spočíva jej duch, jej absolventi ju neopustia. Tým, že zostanú spojení so svojou školou a uchovajú si tieto skúsenosti v pamäti zároveň vyjadria hodnotu stanov spoločnosti, ktoré dokázali usmerniť tie najľudskejšie vlastnosti prítomných. Sociologická spoločnosť pri SAV zatiaľ nebráni a neobmedzuje nikoho, aby sa nemohol v priebehu celého roku venovať rozvíjaniu jej aktivít a napĺňaniu jej ducha. Hanba za správanie iných by nemali byť dôvodom k rezignácii na hrdosť za vlastnú prácu. Aj keď sú oba silné pocity spájané s tou istou organizáciou.

Miroslav Tížik

Miroslav Tížik

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som aký som aj keď nie som Almadovar. Skôr mi je bližší Joan Miró. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu